Po prevrate v roku 1989, ostala veľká časť občanov bez politickej reprezentácie. Nevítali nové pomery, novú elitu, ktorej politickým heslom bolo: „dosť bolo diktatúry proletariátu!“. Netešili sa na zmeny, o ktorých ani noví lídri nič nevedeli. Netúžili po západnom entertainmente, a pravom kaviári s originálnym francúzskym šampusom. (Neviem si ani spomenúť na baníka či sústružníka, ktorý by emigroval na Západ -na rozdiel od plejády spisovateľov, hercov a spevákov). Títo ľudia osireli. Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS a „zúfalá“ nomenklatúra sa vystresovaní, starali najmä o to, ako si zachrániť vlastnú kožu. Po prvotnom strese, s užitočným politologickým vzdelaním, rýchlo zistili, že sa môžu živiť „prenájmom“ proletariátu. Nový režim potreboval „sociálny mier“ pre svoje transformácie, rozumej privatizáciu, reštitúcie, klerikalizáciu, komercionalizáciu a likvidáciu štátneho vlastníctva v bankovej sfére, strategických odvetviach a vo veľkoobchode.
„Proletariát for lease“ bol jedinou možnosťou nomenklatúry bývalej štátostrany, ako si v nových politických zachovať poslanecké mandáty a prípadne získať šancu zapojiť sa do rozkrádania socialistického majetku. Preskočme postupne Širokého poprevratovú KSS, Weissovu SDĽ, Spoločnú voľbu, a do zabudnutia vedúce hnutia esdéeláckych zombie Ftáčnika, Schmognerovej, a večne živého grófa Draculu, Petra Weissa…
Vcelku úspešne, leasing „ľudových voličov“ preberali spolu s nimi aj osmašesťdesiatnici V. Mečiara. Chvíľu zobrali túto politickú úlohu, až tak vážne, že prečúrali aj SDĽ. A pani Allbrightová/Korbelová musela zorganizovať križiacke ťaženie na „odstránenie čiernej diery v strednej Európe“.
Zahraniční poradcovia, miestni politológovia, však následne, s hrôzou, zistili, že zlyhanie SDĽ a izolácia HZDS, umožnili revival účasti komunistov v parlamente. (Napriek niekoľkým šikovným poslancom, však mizerné vedenie KSS nedokázalo príležitosť chytiť za pačesy.) Veľký elektorát, ideologicky mnohokrát prefackovaný a ešte viackrát zneužitý, sa mohol stať „tvrdou päsťou“, ktorá teoreticky mohla buchnúť po stole a vážne poškodiť zahraničné záujmy a idylu domácich reštituentov a privatizérov. Hľadali šikovného lídra: Z pohrobkov SDĽ a HZDS vyčnieval Róbert Fico! Pozbieral trosky oboch strán (najmä tie mladšie, činorodé), a prihlásil sa „správnym“ SMERom k dedičským nárokom na prenájom proletárskeho elektorátu. Jeho pragmatizmus a profesionálny (právnicky) sklon ku kompromisom ho doviedol k veľkému politickému úspechu. Príliš zosilnel a svojou snahou stabilizovať republiku/štát, začal ohrozovať záujmy zahraničných bánk a koncernov. Keď, dokonca začal uplatňovať veto na návrhy Európskej komisie, „dostal po prstoch“. Či kauza „Kuciak“ bola organizovaná vrátane „exekúcie“ protagonistu, alebo len zahraničné agentúry, kompradorské politické strany a tretí sektor využili situáciu ostane, zrejme, navždy záhadou. (Akou je napr. smrť M.R. Štefánika alebo Jana Masaryka…)
Perónistické hnutie však ostalo, aj po „kuciáde“, hegemónom ľavice na Slovensku. A to napriek tomu, že sa nikdy ideologicky ľavicovo neidentifikovalo (na „orientáciu voličov“ museli stačiť sociálnodemokratické deklarácie strany mierneho pokroku v medziach zákona). Nateraz však sledujeme jeho rozštiepenie, odchodom Pellegriniho pragmatikov (nedá sa nespomenúť, že to isté sa prihodilo I. Matovičovi, s E. Hegerom…) V oboch prípadoch však materské strany postupne eliminujú odštiepencov. Zdá sa, že na politiku bez ideológie, jamky na lícach, či poslušnosť americkej ambasáde nepostačujú.
Vedenie KSS, nemá kapacitu (a schopnosti) na prevzatie proletárskeho elektorátu. Len „obchoduje“ svoje desatiny percent…
Hlas, ako separatistické zoskupenie SMERu, nemal prevziať akú ideológiu (nemá ju ani „materská“ strana). Je to hlúčik poslaneckých a ministerských postáv, ktoré svoje oportunistické nádeje, vidia nádejnejšie v aliancii s Progresívnym Slovenskom (než v tlupe vedenej R. Ficom). V rukách hlúpych projektových manažérov volebných agentúr Pellegrini a his boys vyrábajú hlúposť za hlúposťou. A myslím, že budú, nakoniec, mať problém sa vôbec do parlamentu dostať. (Naviac T. Druker, s podporou izraelsko-slovenskej obchodnej komory, cíti príležitosť ísť do súťaže o líderstvo s. P. Pellegrinim).
Okraje proletárskeho elektorátu obhrýza aj Dankova „aliancia“ pod hlavičkou SNS. Väčším konkurentom je však M. Uhrík a Republika. Pragmatický líder konkuruje na mnohých miestach (mier na Ukrajine, reforma EÚ, štátna podpora proti inflácií a hypotečným rizikám) R. Ficovi.
Paradoxne však práve to, koľko voličov získajú „pronárodné“ SNS a Republika (či prekročia 5%, a o koľko) rozhodne o tom, kto bude zostavovať vládu…
Pani Čaputovej a Lájošovi Ódorovi vrásky robia aj policajní fanatici, ktorí voľby radikalizujú, resp. do zostavenia vlády vnášajú problém „kto vyhrá vojnu gangov“ (Matovič, Lipšic, Hamran vers. Fico, Kaliňák, Gašpar). Nebyť existenčného strachu, možno by – vzhľadom k tragickému stavu štátu – nebolo nezmyselné nechať SMER vládnuť, a nechať ho tak spáchať politickú samovraždu….
Ak Smer vládu zostaví, je vážnym rizikom, že „pragmatici“ Roberta Fica sa vydajú Tsyprasovou cestou. Nechcem ani pomyslieť, aké stopy na slovenskej ľavici by takáto opakovaná zrada (v stopách SDĽ) zanechala.
Takže slušní ľudia na Slovensku majú ťažkú dilému. Môže ich po voľbách čakať pseudoľavicová vláda Progresívneho Slovenska, vláda kaviarenského liberalizmu. Alebo sa štyri roky budú zobúdzať s obavou, či Fico už „kľakol“, a líže čižmy európskym, americkým a izraelským bankám a koncernom…
"Vedenie KSS, nemá kapacitu (a schopnosti... ...
Celá debata | RSS tejto debaty