Červená čiapočka

Nielen revolucionári vedia, k revolúcií sa odhodlávajú len ľudia, ktorí nemajú, čo stratiť. Vie to globálna oligarchia, aj naši miestni kolaboranti. Spoločenské pomery na Slovensku stabilizuje strach!

 Už sme vyčerpali všetky zdroje zo socializmu. V našom protektoráte bez protektora, kapitalizmus zjavne nefunguje (ako v každej kolónii) . Šikovní mladí odchádzajú do prosperujúcich západných firiem, dovážame lacnú pracovnú silu do montážnych parkov, ktoré štát financoval,  a s rastúcou dlhovou službou sme sa dostali na hranice štátneho bankrotu!

 Slovensko nedokáže udržať fungujúce verejné služby. Zdravotníctvo je klondajkom finančných žralokov, farmaceutických firiem a lekárov (špecialistov na predaj zdravia „za hotové“). Školstvo, v rukách kompradorov, ponúka koncernom lacnú pracovnú silu (volajú to o „duálny“ vzdelávací systém), úpadok vzdelávacieho systému zachraňujú drízdy v ôsmych bodoch, označené ako „kurikulárny model“ (perlami programu je výchova k „európskym hodnotám“ a „kultúrnej tolerancií“). Detí zbohatlíkov majú „zahraničné vzdelanie“ (dediči miestnych latifundií ho považujú aj tak, za stratu času), ostatnú mládež sa snaží štát infiltrovať „západnými hodnotami“. Kurikulárny systém má vychovávať poslušných progresívnych voličov. Nebudú vedieť čítať a počítať, ale získajú finančnú gramotnosť, ktorá im nepomôže vystrábiť sa z celoživotnej chudoby (len ju lepšie znášať).

Kľúčovým cieľom ostáva budovať spoločnosť trvale udržateľného strachu.

Naše obranné schopnosti, po tom, čo zlikvidovali občiansku armádu a prebudovali ju na profesionálnu inváznu podpornú divíziu, definitívne odzbrojili Matovičova a Čaputovej  vláda darovaním zbytkov lietadiel a zbraňových systémov na Ukrajinu. Policajný zbor stratil, ako politická úderka Lipschitzových prokurátorov, zbytky reputácie. Pod vedením výškovo a mentálne nedorasteného policajného prezidenta, sa polícia dostala do personálneho bankrotu. O autorite súdov a prokurátorov sa nedá vážne hovoriť. Skorumpovaní a vydieratelní, plnia zadania redaktorov „vplyvných“ médií a americkej ambasády…

Nie  je na mieste obávať sa, že tentoraz banderovské rejdy, nebude mať kto na Slovensku zastaviť? Ponížení benderovci budú opäť utekať na „Západ“ (lepšie vyzbrojení a vycvičení ako po poslednej vojne). A armáda a polícia (neozbrojená a poddimenzovaná) nebude disponovať, ani politickou podporou. Naopak, piata kolóna „tretieho sektoru“ ich bude stíhať za každý prejav odporu ukrajinským fašistom!

Slováci zakladajú existenčnú stratégiu na odmietaní odporu. Geneticky nás „vyšľachtila“  uhorská šľachta, a nájazdnícke európske armády. Na Slovensku nie sú cintoríny plné hrdinov. Len občas niektorých zavesíme za rebro, necháme vykrvácať, zostrelíme alebo zavrieme do Leopoldova… Pre „poučenie“ miestneho zemianstva a „slúžnych“.

S odstupom tridsiatich piatich rokov je možno doplniť (so skúsenosťou prevratu 1989), že motívom pre zmenu pomerov môže byť aj ponúknutá „lepšia budúcnosť“… Skúsenosť posledných rokov má Slovákov presvedčiť, že „sľúbiť, nie je dať“. Máme potvrdený strach z každej zmeny. Hoci ľudia trpko ľutujú a spomínajú socialistické istoty a modernizovanú spoločnosť, boja sa, aby len nebolo horšie…

Zmena bude na Slovensku teda ťažká!

Západná civilizácia si osvojila metódu udržiavania masy v strachu. Z nezamestnanosti, z trestu za popieranie („konšpirácie“), zo zvyšovania cien, z „vylúčenia čiernych dier“ a pod. Architektúra stability počíta so skorumpovaním nadaných, ochotných slúžiť bez ohľadu na verejný záujem miestnym oligarchom a zahraničným investorom. „Progresívci“ predávajú ilúzie, že lepšie je nerebelovať, ale poslúchať. Darí sa im medzi neskúsenou a nevzdelanou mládežou, túžiacou po „lepšej“ budúcnosti. (Aj keď dotované mediálne projekty strácajú presvedčivosť a dych – ťažké je presviedčať, že dodávaním streliva podporujeme mier, či sankciami a zvyšovaním greendealových cien energií zlepšujeme fungovanie hospodárstva).

Strach o pravidelnú misu šošovice a televíznu „zábavu“ paralyzuje akúkoľvek nádej na lepšie.

Pokiaľ sa budeme báť, máme trvalú záruku vzďaľovania sa západoeurópskej životnej úrovne, nemeckých miezd, ale aj istotu beznádejnej budúcnosti.

V roku 2025 bude strach opäť väčší – čakajú nás vyššie ceny, drahšie nájmy, chladnejšie byty…