Červená čiapočka

Poznámky k názvosloviu súčasnej civilizácie

Viacero aktuálnych informácií ma provokuje k zamysleniu sa, či pri kritike súčasnej civilizácie, plačeme na správnom hrobe. Presnejšie povedané, či liberálny kapitalizmus je jedinou tendenciou, ktorá vylučuje (likviduje?) ľudí a defrauduje ich kultúru. Nie je náhodou pivnica draculovho paláca plná aj iných patricíjskych zombíkov, ktorí sa živia našou krvou?

Začnem TV dokumentom, ktorý som pred chvíľou sledoval. Thatcherovej drábi odôvodňovali rušenie baní, železiarní a privatizáciu železníc, tým, že chránia daňovníkov, ktorých omrzelo vydržiavať nerentabilné prevádzky (podobnosť s politickým programom slovenskej pravice vrátane Progresívneho Slovenska nie je náhodná!) Kde sa vzala „nerentabilnosť“ tradičných britských priemyselných odvetví? Jednoduchá odpoveď – lacnejšie makajú a odovzdávajú prírodné bohatstvo neokoloniálne ovládané štáty tretieho sveta. Ich občania ( a po prevrate sme sa do tejto pozície dostali aj my, v postsocialistických krajinách) nie sú chránení. Neplatia tam prísne enviromentálne, sociálne a pracovné zákony. Zdravotníctvo a vzdelávanie sú „nízkonákladové“ resp. neexistujú (pre pracujúcich). Aj sa dá pochopiť prečo V. Havel a jeho zboristi, zatajili „štrngáčom“, čo ich čaká… Petržalské „králikárny“ sú dnes nedosiahnuteľným luxusom pre tisíce mladých!

Ak dnes nadávame na „liberálny kapitalizmus“, tak sme mierne zaspali dobu. Medzičasom sme sa z grunderského kapitalizmu pohli. Dozadu! Privatizéri, sprostredkovatelia a priekupníci výpredaja socializmu si vybudovali svoje pašaliky. Posielajú „tureckým sultánom“ do Bruselu, Londýna New Yorku každoročne najkrajšie devy a bojaschopných junákov. Lénne poplatky (Feudum, v užšom zmysle, je dedične udeľované léno) miestni kolaboranti nazdierajú na pospolitom národe. Mali by sme teda plakať na hrobe „nášho“ feudála? Mali! Ale ani on nie je jedinou pliagou terajšieho Slovenska…

V kapsičke nosím asi päťdesiat čipových kartičiek. Sú dokladom mojej príslušnosti ku „kmeňu“. Obchodného reťazca, zdravotnej poisťovne, banky, zamestnávateľa (lepšie povedané majiteľa môjho pracoviska), farmasvorky, telekomunikačného providera, mediálneho alebo aj TV gangu …. A to ešte môžem byť príslušníkom „kmeňa“ politickej strany, záujmovej organizácie. Na sociálnych sieťach ma ustajnili, IT inžinieri, v kmeňoch pre adresovanie pod- a nadprahových reklám.

Spoločné pre všetky tieto kmene je, že spoluvytváram obchodovateľnú „hodnotu“  kmeňa. A kmeňoví manažéri ma predávajú (rovnako, ako profesionálneho hráča basketbalu alebo zápasníka UFC). Rozdiel je len v cene – tá moja sa počíta v zlomkoch centov (byť šampiónom superťažkej váhy by som mal cenu s piatimi, šiestimi nulami– veď na chrbát by mi mohli vytetovať aj päť firiem a zo dva ideologické piktogramy- napr. propagujúce spoločenskú zodpovednosť eutanázie)…

Ako kmeňový inventár, nemám žiaden vplyv na rozhodovanie v kmeni. To je „výhoda“ moderných kmeňov- žiadna patália pre náčelníka. Milióny príslušníkov kmeňa nemajú, ani minimálny, vplyv na rozhodovanie, či obchodný reťazec oderie viac Nemca alebo Slováka….

Moderná doba je o tom, že psí hlas do neba nedôjde, ale ten náš, ani do slovenského parlamentu.

Majitelia pašalikov sa dohodnú s náčelníkmi kmeňov a my (väčšinovo, rozumej v stáde) si pôjdeme zvoliť, koho nám určia… Vrcholom volebného efektu pre voliča, je potešenie, že aj jeho negrilujú nájomní žurnalisti…

Nedostaneme nič! (Matovičova päťstovka bola iba zábavným volebným placebom…)

Nuž a to sa volá „demokracia“!