Červená čiapočka

Máme zasa za sebou nedeľnú dávku televíznej publicistiky.

Videli sme, v priamom (?) prenose  „panoptikum hornouhorskej provincionality“.

Moderátori regionálnych médií majú zjavne problémy, zohnať relevantných politikov. „Celebrity“ miestnych hnojísk (Čaputová, Heger?, Korčok) sa boja oponentúry. O žiaru reflektorov majú záujem len, ak môžu viesť vlastný kostrbatý monológ, alebo, ak sa ohrievajú v žiari svetiel Západu. Tam ich kolaborantské figúry žnú potlesk, ako cudzokrajné ťavy a krojovaní otroci na promenáde v Ríme…

Inde som napísal, že keď je Rezník jun. najprijateľnejší kandidát na riaditeľa RTVS, svedčí to hlbokom úpadku slovenskej politiky a propagandy. A to ešte „hviezdy“ slovenskej publicistiky Jančkárová, Makara alebo Dibáková perlia, ako tichá minerálka. Bublinku s rozumnou otázkou nenájdeš, aj keď budeš triasť televíziou, od rána, do večera…

Kapitolou samou o sebe, je reprezentácia pouličného výberu OĽANO a Kiskom preosiati riťolezci „Za ľudí“ . Som si istý, že podobné exotické ksichty, sa už nedajú na Slovensku ani objaviť. Veď šašo Pročko je intelektuálnou hviezdou poslaneckého klubu (Gyorg Gyimesi sa stará, viac ako o OĽANO, o Orbánov FIDESZ). Michal Šipoš, vykonávajúci americký dohľad nad klubom OĽANO, dokumentuje, že ani zaoceánski patróni nedisponujú žiadnymi intelektuálnymi hviezdami.   Trosky kiskoidov, okolo dementnej vystajlovanej ( vystájňovanej?) bábkoherečky Veroniky Remišovej, zaprasujú verejný priestor nestraviteľnými pseudohumanistickými a pseudopopulistickými bonmotmi. S espritom, s ktorým by neuspeli, ani v najsmradľavejšej krčme, sociálne vylúčených osadníkov…

Márne sa snažím, na ilustráciu, uviesť niečo, čo som si z nedeľných „debát“ zapamätal. Okrem riešenia kvadratúry kruhu: sporu Matovič vers. Sulík, sa nedá nič uviesť. A ten spor pripomína jazdu Hlúpeho a Hlúpejšieho, s kufríkom peňazí, na kolobežke naprieč krajinou, snímanú štábom kameramanov a zvukárov…

Pri parádemarši slovenských provinciálov, sa utešujem iba tým, že pre rozumnejšiu časť tunajšej inteligencie, je účasť v súčasnej slovenskej politike neprijateľná. Rozumní ľudia považujú politické elity za hochštaplerov s nízkym IQ. (Remišová nevie, aká DPH sa vyberá, Kollár nevie, čo stojí maslo a Heger rozkazuje z dediniek na Slovensku veľmociam, i vetru a dážďu…)

Pamätám si, ako média testovali zvolených poslancov zo znalostí angličtiny. Keby tak, verejne otestovali kandidátov na poslancov (napr. testom pre maturantov, hlásiacich sa na VŠ „SCIO“, asi by väčšinu nemohli prijať ani na Skalickú univerzitu, ani ako ukrajinských záujemcov, od ktorých žiadajú dekani aspoň 50% úspešnosť…)