Červená čiapočka

Politické víťazstvo komunistov bolo pred 75 rokmi predovšetkým reakciou na obete vojny a sklamania z predmníchovskej republiky a  orientácie ČSR na Západ. Západ nielen zradil (aj) československú pravicu, ale Západ rozpútal a viedol genocídnu vojnu proti slovanským národom. Hoci Nemecko bolo nominálne agresorom, fašistická bola prakticky celá Západná Európa – Taliansko, Španielsko a Portugalsko sa hrdo hlásilo k fašizmu. Fašistické falangy však fungovali aj vo Francii, Škandinávii, dokonca britský kráľ Juraj VI s fašizáciou Británie vážne koketoval. Fašistické režimy Západ exportoval aj na Balkán a do strednej Európy, následky sme znášali v protektoráte aj vo vazalskom vojnovom slovenskom štáte.

Vojnou zničená Európa a milióny obetí genocídy organizovanej Západom, boli v roku 1948, kulisou na ktorej sa odohral pokus prozápadnej pravice kopírovať francúzsky model, ako odstrániť komunistov z vlády. Hoci, tak, ako u nás, aj vo Francúzsko ťarchu protifašistického odboja (vrátane ľudských obetí) niesli komunisti,  pod nátlakom USA a s podporou amerických tajných služieb prezident Auriol a premiér Ramadier v máji 1947 odvolali komunistických ministrov z vlády rovnakým scenárom, ako sa o to vo februári 1948 chcela pokúsiť čs. reakcia.

Porovnanie prevratu 1989 s politickým prevzatím moci komunistami v roku 1948 vyznieva v prospech legitimity Víťazného Februára. A November 1989 možno charakterizovať nielen ako prevrat, ale aj ako puč (z rétorománčiny bútsch – úder, tresk). Puč je synonymom štátneho prevratu uskutočneného malou skupinou ľudí, ktorá dosiaľ nemala významný podiel na moci…(podľa Wikipédie).

Vo voľbách v roku 1946 získali komunisti v Čechách 43,25 % hlasov a na Slovensku 30,48% , spolu mali 114 mandátov. V 26 člennej vláde bolo iba 12 dvanásť nekomunistických ministrov, ktorí chceli vládu povaliť svojou demisiou. No vďaka ministrom J. Masarykovi a L. Svobodovi zostala väčšina vlády vo funkciách, a prezident Beneš nemohol vládu, ako celok odvolať. K. Gottwald rekonštruoval vládu a na štyridsať rokov sme sa stali súčasťou socialistického tábora. Úsilie tohto bloku udržalo vojenskú rovnováhu a táto rovnováha štyridsať rokov garantovala mier. Nie náhodou koniec rovnováhy vrátil do Európy (a nielen do Európy) vojny. Intervenčná vojna v Juhoslávií, na Ukrajine, ale aj vojenské operácie proti Afganistanu, Iraku, Sýrii či Lýbii , to potvrdzujú.  

Naopak, po novembri 1989, pučisti násilím uchopili moc tak, že (spravidla vyhrážkami a vydieraním) donútili zvolených poslancov odvolať prezidenta, vládu a neskôr odstránili zvolených poslancov a bez volieb do parlamentu dosadili („kooptovali“) svojich aktivistov… Lege artis, novembrový prevrat pučom, na rozdiel od februára 1948, naozaj bol…

V oboch prípadoch zmeny podporovali masové demonštrácie. V prvom prípade, na Staromestskom námestí – a preto sa februárové udalosti 1948 nazývajú Víťazstvom pracujúceho ľudu- rozhodnú podporu získal Klement Gottwald a zásluhy komunistov v protikomunistickom odboji a SNP.  Či bola masová demonštrácia na Letnej v roku 1989,  víťazstvom pracujúceho ľudu, si dovoľujem pochybovať. Podľa stavu spoločnosti, demontáži  sociálnych práv, bezplatného vzdelania, bezplatného zdravotníctva, sociálneho bezpečia v starobe a nemoci, práve na prácu ide zjavne o November 1989- Porážka pracujúceho ľudu.  

Nemožno spochybňovať, že rešpekt a autorita komunistov v roku 1948 umožnili relatívne pokojnú zmenu režimu. Iste v tom hrala dôležitú úlohu aj reputácia Sovietskeho zväzu, jeho pomoc pri neúrode v roku 1947 a najmä  jeho víťazstvo v II. Svetovej vojne. To nepriamo otvára aj otázku, čo sa stalo s touto autoritou v priebehu štyroch desiatok rokov (1948-1989). Subjektívne a objektívne dôvody tvoria rozsiahly súpis problémov, chýb, omylov aj deformácií. Bez ambície tieto príčiny straty rešpektu ospravedlňovať, možno však aj tvrdiť, že za stratou rešpektu bola aj propaganda Západu. Tá propagovala ilúzie. Európsky sociálny štát bol na Západe vytváraný, ako jeho reakcia na zlepšovanie postavenia pracujúcich v socialistických krajinách. Po získaní dominancie liberálneho kapitalizmu je systematicky  sociálny štát likvidovaný. Rovnako Západ opustil aj prísľub konca studenej vojny vytvorením „spoločného európskeho domu“, len posunul hranice studenej vojny do vnútra bývalého ZSSR…