Červená čiapočka

Pochybnosti o jeho legitimite končia pri porovnaní s prevratmi 1918 a 1989. Vo februári 1948 sa politické riešenie odohralo, aj pri najprísnejšom posudzovaní, podľa platnej ústavy a zákonov a v súlade s výsledkami platných volieb!

 Pri vzniku Československa v októbri 1918 sa porušili takmer všetky rakúsko-uhorské zákony. Maffia (názov prevzali Masaryk, Beneš a Kramář od známej sicílskej organizácie) v roku 1916 zriadila Čs. národnú radu a v roku 1918  vznikol Revolučný národný výbor.  „Vládli“ bez volieb a „dekrétmi“ až do volieb 1920 (v ktorých sa nevolilo ešte stále ani na Tešínsku, Spiši a Orave…)

 Prevrat v roku 1989 sa uskutočnil tiež nelegálne, v rozpore s ústavou, zákonmi a výsledkami volieb. Havlova mafia, pod názvom „Občianske fórum“  bez volieb zmenila zloženie parlamentu a na základe podvodu bol zvolený za prezidenta aj Václav Havel. (V známom televíznom kandidačnom prejave sa V. Havel zaviazal udržať a rozvíjať socialistické zriadenie a odmietol tiež výpredaj národného majetku či donucovanie občanov k lojalite zavedením nezamestnanosti.)

Február 1948 sa odohral nielen podľa platných ústavných pravidiel, ale bol aj prirodzeným vyjadrením občianskej verejnosti k zlyhaniu kapitalizmu a pravice. Nielen sklamanie z Mníchovskej zrady Československa západnými veľmocami a trauma z nemeckej okupácie, ale aj vývoj vo Francúzsku, Taliansku a Grécku, kde USA a Veľká Británia zlikvidovali domáci protifašistický odboj, najmä komunistov. K moci v týchto krajinách sa vracali skorumpovaní a, kolaboráciou s fašizmom, diskreditovaní politici. Vplyv ZSSR sa u nás prejavil vo Februári 48 iba v tom, že zabránil násilným zásahom zo Západu. Víťazný Február sa uskutočnil vlastnými silami, bol výsledkom reputácie, ktorú českí a slovenskí komunisti získali v odboji a povstaní.

Manželka mi položila otázku, čo sme urobili zle, že bol Víťazný Február, s jeho masovou verejnou podporou porazený.  Ťažkú, ale legitímnu otázku…

Úspech komunistov vo voľbách 1946 a 1948 potvrdili, že Február 1948 bol vyjadrením vôle väčšiny občanov. No, ako každá revolúcia, stal sa aj Február 1948 príležitosťou pre tých, ktorý radikalizmom chceli „dodatočne“ získať zásluhy (ktoré im chýbali z minulého obdobia). Príkladom môže byť napr. aj kampaň pred voľbami v máji 1948. Lístky Národného frontu roznášali krojovaní mládežníci a „biele lístky“ chlapci v uniformách Hitlerjugendu… Iste bolo mnoho rozumných dôvodov nepripustiť návrat tých, ktorí zlyhali pri zavlečení Československa do vojny. No vytvárala sa atmosféra neochoty a nedôvery k rešpektovaniu občianskych názorov a postojov. Akási „privatizácia“ historickej pravdy a dešpekt k iným názorom. Vo Februári 1948 ešte liché obavy z návratu fašizmu a pravice, však neskôr priviedol pofebruárový režim k nahradzovaniu politickej práce administratívnym metódami. Legitimizovala a upevňovala postavenie (z pohodlnosti, nedostatku politickej skúsenosti?) straníckej byrokracie a ňou najímanej „nomenklatúry“.

V materiáloch CIA sa uvádza, že G. Husák na základe vlastnej skúsenosti odmietol po roku 1970 politické súdne procesy (politické, vnútrostranícke riešenie bolo tiež niekedy neférové, ale odohrávalo sa vo vnútri politickej strany, a teda bolo otázkou jej vnútorného rozhodnutia…)  

Uvádzam to preto, že ani obete pravicových a fašistických represálií vo Februári 1948 nemali, s vlastnou skúsenosťou z lágrov, koncentrákov a mučiarní Gestapa a ich miestnych spolupracovníkov, v programe opakovať fašistické násilie. Ich strach z jeho obnovenia,  pod patronátom Západu, je však pochopiteľný. A vo Februári 1948, s pohľadom na navrátilcov v koncentrákov, so zostavovaním a objasňovaním osudov umučených a zastrelených, boli vojnové skúsenosti ešte veľmi živé. V eufórií z porážky nacizmu a fašizmu, pravice a ich kapitalistických sponzorov, v spojení s nádejou lepších časov tieto tendencie sa vedeniu KSČ javili, ako marginálne, okrajové.

Neskôr bujnenie straníckej byrokracie (často nahrádzala politickú činnosť administratívnymi deklaráciami a pokynmi) spojené s rezignáciou na budovanie komunizmu, jeho postupné nahradenie, reprofilácia reálneho socializmu na konvergenciu s euroatlantickým kapitalizmom, zbavovalo postupne režim verejnej podpory.

Áno, je možné vysvetľovať túto stratu prestíže aj subjektívnymi, vnútrostraníckymi chybami (napr. Gorbačovovou naivitou, s ktorou uveril „úprimnosti“ Západu). Aj večným imperialistickým záujmom zmocniť sa bohatstva sovietskeho a socialistického tábora, ktorý bol aktualizovaný smrteľným strachom Západu z prebiehajúcej dekolonializácie, podporovanej ZSSR a RVHP.

Priebeh deštrukcie socializmu je tak v každej krajine podobný, ale je to inak prichutený guľáš omylov a chýb socialistických režimov a podvodov Západu. Všade však charakteristický zradou nomenklatúry a jej nového spojenectva s inštruktormi euroatlantického imperializmu. Revoluční aktéri sa postupne (a potupne) stali len frustrovanou, podvedenou „občianskou verejnosťou“.

No pofebruárový režim vydržal vyše štyridsať rokov. Ten ponovembrový trvá viac ako tridsať päť. Priviedol nás opäť do vojny. Nastolil nespravodlivý režim, v ktorom odsúdil k chudobe a biede väčšinu občanov. Zdefraudoval budúcnosť, a (znova zacitujem G. Husáka) stará sa   „aby zo slovenskej školy vyšlý človek bol dokonale zadubený, dokonale nesamostatný a dezorientovaný, a tak prístupný plytkým heslám reakčnej ideológie.“