GG (Global Gouverment), alebo, ako ho nazýva Karol Ondriáš, „Veľký hamburger“, používa rozsiahle inštrumentárium na chov ľudského stáda. Od tradičných, overených postupov, až po sociologické inovácie. V kombinácií s technológiami, dosahujú aparáty „Veľkého hamburgera“ (Pentagon, EK a parlament, miestne vlády, NGO a pod.) vysokú úroveň chovu.
Mimoriadne účinne pôsobí postupné privykanie chovných jedincov. Tzv. salámový postup. Koliesko po koliesku odkrajujú, alebo dávkujú, svoje opatrenia. Pred krátkym časom zarúškovali temer celú populáciu. Postupne vytvorili strach z „nechráneného“ kontaktu, dokonca medzi príbuznými. Postupne štandardizovali „online“ súkromný a pracovný život. Nielen, že sa z medziľudského kontaktu stráca jeho emotívna rovina, ale tieto kontakty sa ľahko monitorujú a vyhodnocujú. Chovní jedinci sú, s využitím big date (veľké balíky údajov, ktoré definujú algoritmy správania), navigovaní nielen ku komerčnému správaniu. Voľby v USA (a určite aj v iných krajinách) ukazujú, že sa tak dajú „programovať“ aj výsledky volieb, legitimizovať jednotlivci a organizácie.
Aktuálna vojna na Ukrajine nás privyká na násilie a pestuje (rozvíja) stádovité správanie. Húfovanie, vylučovanie „čiernych oviec“ , regulované správanie („na povel“) dokonca umožňuje znižovať kŕmne dávky. „Žerieme“ menej produktov s uhlíkovou stopou, znižuje sa reálna mzda (rozumej spotreba na regeneráciu), ale produktivita rovnomerne rastie. Zamestnanie „lacnejších“ ukrajincov pacifikuje mzdové nároky, a výnosy z chovu (bankové zisky, zisky zbrojárskych firiem, korupčné podiely politických elít, reklamno-mediálnych tímov) rastú desiatkami percent. Porovnateľne s infláciou.
Otváranie „sociálnych nožníc“ (rozdiely medzi bohatými a chudobnými) lepšie znášajú „privyknuté stáda“. Zastavím sa u rizikových jedincov a mladých ľudí. Ponziho schéma motivovaných rozhodnutí aktívnych jedincov zapája do kolotoču podvodov. Osobný úspech je podmienený úspešným podvodom v sociálnom prostredí aktivistu, ktorý sa je súčasne obeťou aj hnacou silou sociálnej národnej, generačnej alebo individuálnej samovraždy.
Virtuálna realita umožňuje uskutočňovať privykanie bez veľkých materiálových nákladov. Vo svete fiktívnych „realít“ nezáleží na pravde, ale na jej interpretácií. Očití účastníci sa stávajú „svedkami“ len ak ich „svedectvá zodpovedajú korporátnym záujmom a projektom. Tak napríklad ukrajinskí fašisti prestali šmahom „mediálnej“ ruky byť rizikom a rovnakým postupom sa „tlačí do hláv(sudov)“ kapusta s ruskými „zverstvami“. (Vojna naozaj eroduje humanistické hodnoty, ale mediálne vojny z nich robia kŕmnu siláž!)
Kľúčovou otázkou doby je ono Orwellovské: je možné ostať človekom v neľudskom systéme?