Už len fanatickí fanúšikovia buržoázno-liberálneho kapitalizmu nevidia všeobecnú krízu systému.
(Pre nich len poznámka: keď ikony buržoázneho liberalizmu hovoria o potrebe „resetu“ systému, viď napr. 51. kongres WEF v Davose, vystúpenie M.Schwaba, je to neoddiskutovateľné priznanie zlyhania ich modelu civilizácie.)
Žijeme „dobu, vymknutú z kĺbov“ pretože flagrantný civilizačný úpadok má prekrývať pandémia. Bagatelizuje, alebo aspoň odsúva do úzadia množstvo finančných, hospodárskych, sociálnych, enviromentálnych, morálnych, bezpečnostných problémov. Zakrýva ich všeobecným stresom núdzového stavu, obavami o život a budúcnosť. Kontúry beznádeje a chaosu však trčia z chaotického rozhodovania vlád, a nedostatok zdravotníckych kapacít, úpadok školského systému zosmiešňuje liberálnych expertov, s ich výzvami na ich „transformáciu“, rozumej redukciu kapacít…
Koniec pandémie raz musí prísť, aj keď do jej predlžovania, sa vo svojej beznádeji zahľadeli národné vlády, farmaceutické koncerny aj nadnárodné inštitúcie. Núdzové opatrenia, ani omylom, neriešia všeobecnú civilizačnú krízu. „Pandémia“ nič nerieši, iba rozširuje ponuku ideologov-demagógov na vysvetlenia zlyhania kapitalizmu (lebo „komunizmus“!, lebo Mečiar!, lebo Fico!, lebo Putin!… lebo koronavírus!?!).
Každá kríza však súčasne vzbudzuje nádej, vypisuje konkurz na riešenie, vyhlasuje „výberové konanie“ na nových lídrov ( nemyslím tým, ani spachtoša Bidena, princeznú „zuzanku“ Čaputovú, či ničím nenadanú pani Biháryovú…).
Ako a kde ich hľadať?
Vždy je ľahšie negatívne vymedzenie: teda, kde ich nehľadať…
Práve degenerácia mechanizmov buržoáznej tzv. “zastupiteľskej“ demokracie kolíkuje túto púšť ducha.
A finančná oligarchia a posluhujúce média sú tiež postihnuté personálnou krízou.
„Nejsou lidi“.
Gerontokracia v Moskve a Prahe už koncom 20.storočia, signalizovala zbortenie sa systému, a dnes sa situácia opakuje. Tristný pohľad ponúka súboj gerontov Trump-Biden (jeden s kozmetickou úpravou vizáže a druhý s ťažko skrývanou demenciou ...)
Pochopiteľne ryba smrdiaca od hlavy šíri puch do blízkeho aj vzdialeného okolia. U nás to vidno na volebných „úspechoch“ kolaborantov, s nízkym IQ a vysokým sebavedomím typu Dzurinda, Radičová, Matovič, Remišová, Nicholsonová…
Často sa počas pandemických opatrení zdôrazňuje dôležitosť dodržiavať opatrení, naradení štátnych autorít. Za ich nedodržiavanie vinia „verejnosť“, bedákajú nad stratou rešpektu k orgánom verejnej správy. No ako sa dá dôverovať pašerákovi, daňovému podvodníkovi a akademickému „hochštaplerovi“, bábkoherečke v IT problematike, či callgirl v zahraničnej politike?
Ani „experti“ nominovaní zo náboženských seansí tancujúcich dervišov, či z americkej ambasády, nemajú prirodzenú autoritu a rešpekt nielen medicínskych odborníkov, ale ani laického publika.
Je strata rešpektu a nízka autorita vlastná len mainstreamovým politikom a regionálnym hviezdam „smotánky“?
Bohužiaľ nie, aj tí z druhej strany sú strihaní z rovnakého materiálu (poniektorí, aj nešikovne – sú vystrihnutí, podľa rovnakej predlohy, len záhradnickymi nožnicami...)
Rostas s ezoterickými úletmi, Harabín s egocentrickými exhibíciami, Chmelár s holým pupkom, tancujúcim nad zákonom o štátnom jazyku… Alternatívni vodcovia sa nedokážu vymaniť z pomerov povrchnej mediálnej komunikácie. Prezentujú vlastnú agendu, podľa mediálnych nôt prevládajúcej kultúry.
Neostáva, len si počkať na novú mladú generáciu.
Tu je na mieste obava, či intelektuálna inverzia ( starí nechcú senilnieť a mladí zmúdrieť) nezapríčiní zánik našej kultúry. Lebo medzinárodný kapitál je k Slovensku nemilosrdnejší, ako Tatári, Turci a Maďari dohromady…