Tohtoročné výročie Februára ´48 bolo opäť príležitosťou svorky kolaborantov a kompradorov vychrliť na mládež, ktorá nezažila prednovembrový režim, oheň, síru a antikomunistické hoaxy.
Kompetentní historici však na, ponovembrový evergreen o „neústavnosti“ februárového „puču“, už neradi „tancujú“. V porovnaní s prevratmi pri vzniku ČSR a v Novembri ´89, februárové udalosti boli plne v intenciách platných zákonov a ústavy (aj výsledkom volieb v roku 1946 – vyhrali ich komunisti s 38%, pripomeniem, že aj po prvej svetovej vojne dostala v prvých československých voľbách radikálna ľavica vyše 40% ). Neústavnosť Februára ´48 stojí už len na dengľavých nohách nájomných propagandistov HÚ SAV a fanatizme niekoľkých jezuitov.
O nezákonnosti a neústavnosti októbrového prevratu vzniku ČSR (1918) nemá pochybnosť žiaden politológ (zakladatelia štátu programovo nerešpektovali právny stav c. a k. monarchie, poslanecké mandáty, vládu ani štátne inštitúcie).
Aj v Novembri ´89 „rekonštruovali“ parlament bez volieb a v rozpore s ústavou a zákonmi. Odstránili nepohodlných poslancov a do parlamentu sa nanominovali novembrové „pouličné“ celebrity a zahraničím sponzorované „agentúry“. Pod tlakom médií a v žiare reštitučných ambícií skrachovanej českej šľachty, po majetkoch lačniacich, cirkví a žoldnierskeho disentu „tavili“ politiku bez mandátu (s podporou hereckých tvárí socializmu a nomenklatúrnych „socialistických“ redaktorov).
Februárové udalosti stotožňujú kritici so znárodnením (vedúca úloha bola inštitucionalizovaná, až po roku 1960, v Novotného ústave).
Treba však povedať, že so znárodňovaním započal už T.G. Masaryk v tzv. „záborovom zákone“ v roku 1919 (znárodnené boli veľkostatky, poľnohospodárska pôda nad 250 ha). Po II. svetovej vojne E. Beneš svojimi dekrétmi pokračoval v znárodňovaní. Nakoniec (čo nevzdelaná mladá generácia nevie!) v ČSSR bol štátnym sviatkom „Dňom znárodnenia“ 28.október (a nie 25. február). Pripomínal vydanie dekrétu č.101/1945, ktorý začínal „ §1 (1) Dnem vyhlášení tohoto dekretu se znárodňují :“.(Dekrét podpísali aj Šrobár, Stránsky, Ursíny či Šrámek). Niet však sporu o tom, že Februárom 1948 skončili nádeje znárodnených veľkostatkárov a továrnikov a že po Februári proces akceleroval.
V kontexte majetkového prevratu je zrejmé, že pre reštituentov, privatizérov a oligarchov bývalej nomenklatúry je kľúčovou otázkou diskreditácia znárodnenia. (Netreba opomínať, že subjektívne chyby, politická snaha zjednodušovať a v poslednom období aj komercionalizovať socialistické hospodárenie, tejto lúpeži napomohli).
Aj tak však privatizácia a reštitúcie sú tragickou epizódou likvidácie moderného, civilizovaného a suverénneho Slovenska. V priebehu niekoľkých rokov „predali“ ponovembrové elity (alebo vydali pod kontrolu) do zahraničia a (v malom rozsahu aj do súkromných rúk domácich oligarchov) krajinu i celú infraštruktúru, priemysel a inštitúcie. Obrovský majetok vybudovaný, za stáročia lopoty, generáciami predkov a úsilím povojnovej generácie (85% hodnoty privatizovaného majetku vzniklo po roku 1948) bol čudesnými praktikami zabavený a odňatý jeho tvorcom a sprivatizovaný. S tragickými následkami: zdevastované školstvo, zdravotníctvo, ožobračení dôchodcovia (pôvodne „socialistický majetok“ bol z veľkej časti aj odloženou spotrebou na dôchodok – len pre zaujímavosť Klaus odmietol po prevrate návrh Prof. Zeleného, aby tento majetok bol v rukách dôchodkových fondov, ktoré by s ním mohli obchodovať na burzách a výnosy reinvestovať. Namiesto toho bol rozkradnutý za zlomkové ceny a nekryté úvery, ktoré sa napokon pred predajom bánk do zahraničia „socializovali“: historický unikát, keď okradnutí zaplatili zlodejom náradie a hodnotu lúpeže!!!)
Ešte chvíľu potrvá, kým to zistí aj nevzdelaná a zdevastovaná mládež (ak to nevyhodnotí a nezmení, skončí v podradnom postavení ako kedysi slovanskí otroci Vikingov, Germánov a Rimanov…)
Uvidíme (uvidia?)
Vraj je možné jedného človeka klamať (vo všetkom) po celý život.
Možné je aj tiež v jednej veci (raz) oklamať všetkých.
Údajne však nie je možné natrvalo klamať všetkých a vo všetkom….