Je návrat k socializmu možný?
Žiaden návrat nie je možný. Ani k socializmu!
Nielenže dvakrát do istej rieky nevstúpiš, ale reštauračná ideológia už nasadila, v sebazáchovnom pude, „psiu hlavu“ minulosti. Neľutuje pritom peňazí ani síl, neštíti sa podvodov, klamstiev ani demagógie. S moderným aparátom propagandy, s neobmedzenými zdrojmi sa nedá súperiť. Socializmus už nie je systém rovnakých príležitostí, zabezpečenia sociálnej bezpečnosti, dostupného bývania a podpory rodín lacnými dobrými potravinami a dotovanými detskými potrebami, bezplatným školstvom a zdravotníctvom, a najmä dôstojnou prácou a plácou pre všetkých, s vylúčením povaľačstva aj jeho základne – rentiérstva… Ako každá, aj táto propaganda (mediálny osviedčim, bez akejkoľvek faktickej základne, produkuje milióny mŕtvych „komunizmu“ ) rozdeľuje spoločnosť podľa iracionálnych kritérií. Na tých čo videli socializmus na vlastné oči, a na tých, čo vidia cez krvou podliate oči mediálnych pedofilov a nekrofilov. Televízie a trollovia zjednodušujú diskusiu a vlastne ju celkom paralyzujú…
Na škodu veci! Namiesto racionálnej diskusie o príčinách chýb a omylov (formalizovaná demokracia, elitárstvo-papalášstvo, subjektivizmus v plánovaní a pod.), sa spoločnosť vychýlila k dogmatickému antikomunizmu. A aj keď na „malom“ Slovensku je vždy stav spoločnosti určený dominantnými vplyvmi. Múdri (ak sú múdri ) čakajú na príležitosť, a hlúpi (a hlúposť je neliečiteľná, vzdelanie je námaha, a „rentiéri“ sa nemajú prečo namáhať) tančia čardáš na vlastnom pohrebe…
Keď som raz dobiedzal do Mináča (ako mohol promovať v 44-tom, a bojovať v SNP, ako mohol viesť Kultúrny život v roku 1968 a stať sa členom normalizačného ÚV) povedal mi: „vieš, na Slovensku ide vždy o to, zachrániť živú silu“. Áno, sme veľmi malý na to, aby sme mohli na politickom ražni strednej Európy (kde sa striedajú kolonizátori, niekedy aj viackrát počas jednej generácie) obetovať najlepšie, čo sa narodilo… Naozaj nám však ostáva len vyčkávať, a stále lepšie využívať bifurkačné okno príležitostí, ktoré striedanie okupačných vojsk otvára na krátky čas? Nemali by sme však ostávať v zajatí lokálneho, regionálneho čia kultúrne deformovanému, pohľadu na svet.
Svet sa napriek našim konzumným záujmom rýchlo ženie vpred…
Prirodzené smerovanie vývoja k rovnováhe, násobí napätia. Režimy siahajú opäť k totalitným metódam a nástrojom. Logika konkurenčného princípu kapitalizmu, ženie sedemmiliardovú populáciu do najstrašnejšej vojny histórie (viď Zjavenie Jána, Nostradamove proroctvá aj marxistický historický materializmus a vedecký komunizmus).
Tak, ako proti brutálnej španielskej vojne, proti rozpínaniu fašizmu (dnes „západnej liberálnej demokracie“) je odskúšaná politika národného frontu. Spoločný odpor všetkých (bez ohľadu na ideologické východiská), ktorí sa hlásia k humanistickým hodnotám a civilizačnej kultúre.
S kým tvoriť spoločný front? S tými, ktorí odmietajú vojenské štvanie a zbrojenie, podporujú mier a mierové riešenia sporov. Teda odmietajú „pax americana“ – export „demokracie“ napalmom, sabotážami, atentátmi a bombardovaním. A ignorujú, či dokonca nahradzujú mediálnych obhájcov a vykonávateľov tejto imperialistickej politiky!
Národný front je možné vytvoriť s tými, ktorí nesúhlasia s cenzúrou a policajným štátom, obmedzovaním občianskych slobôd, sledovaním, šikanou a štátom sponzorovaným udavačstvom.
Takáto podpora určite nie je bezpodmienečná. Spojenci nesmú redukovať svoj odpor len na výmenu osôb a ignorovať potrebu zmeny systému!
Národný front rezistencie by mal mať zrozumiteľný a jasný program: (v podmienkach Slovenska) odstránenie zahraničného vplyvu na republiku, demokratizáciu jednotného školstva, bezplatné a teda prístupné zdravotníctvo, sociálnu stabilitu a teda obmedzenie majetkového vplyvu na verejné systémy – spravodlivosť, verejnú bezpečnosť, dôstojné sociálne zabezpečenie.
A pochopiteľne dôležitý je aj medzinárodný kontext!
Preto aj urputná režimná cenzúra, a monotónne, jednofarebné spravodajstvo. Zdá sa, že prvým krokom k vytvoreniu „Národného frontu rezistencie“ je sformovanie nezávislého informačného priestoru. A ten sa rodí, napriek perzekúciám mocenského systému, cenzúre sociálnych sietí. Tu je na mieste práve „množenie“ informačných centier, preťažovanie kapacít „špecialistov“ na konšpirácie ( tých ktorí si myslia, že politika nie je organizovaná činnosť…)